Budhistické náboženstvo

Budhistické náboženstvo

Budhizmus vznikol v Indii okolo r. 500 pred n. l. Založil ho Gautama Budha („prebudený“, „osvietený“). Princ Gautama (asi 563-483 pred Kristom) narodil sa v Kráľovskej rodine, no po hlbokom zážitku s ľudskou biedou a smrťou si uvedomil, že aj on raz bude starý, slabý a zomrie. Po stretnutí s potulným mudrcom opustil rodinu a rozhodol sa, že pôjde hľadať oslobodenie (od cyklu narodenia, smrti a znovuzrodenia) v meditácií a joge. Gautama však čoskoro spoznal, že odriekanie a tvrdá askéza ho nedoviedli k cieľu, preto hľadal strednú cestu medzi bohatstvom a umŕtvovaním tela. Dlho meditoval, kým nedosiahol stav prebudenia, alebo nirvány (“odfúknutie” plameňov vášne a túžby) , kým sa neoslobodil od všetkého, čo ho spájalo s kolobehom životov. Budha mal od začiatku žiakov, ktorí sa stali jadrom jeho budhistickej komunity SANGHY. Spočiatku to boli potulní mnísi, na miestach ich odpočinku však neskoršie vznikli budhistické kláštory .

Budhizmus, ako učenie o pravde a boji proti násiliu podporil veľký maurjanský kráľ Ašóka (272-232 pred n.l.) Vďaka nemu sa toto učenie rozšírilo do južnej a východnej Ázie. Existujú dva hlavné prúdy budhizmu – théraváda a mahájána. V samotnej Indii však prestal Budhizmus existovať už v 13. storočí.

Nirvána a večný život
Nirvána ako sa o nej hovorí, je akýmsi vyhasnutím, je to konečný stav bez utrpenia, žiadostivosti, nenávisti a zaslepenosti. No dochádza tu k jednému problému, nevieme totiž presne, či sa pri dosiahnutí nirvány zachováva indivíduum alebo nie. Čiže, či s vyhasnutím, vyhasína i sám človek alebo sa jeho podstata zachováva. Ponímaním nirvány v negatívnom zmysle dochádza k tomu, že budhisti sa radšej usilovali, zhromažďovaním zásluh, o lepšie znovuzrodenie v budúcich životoch. Nirvánu tak nepopierali, len tým, že sa stala pre mnohých nedosiahnuteľná ju vytlačili zo svojho povedomia.

Ak nirvánu chápali pozitívne ako šťastný konečný cieľ, ale nie ako úplné potlačenie indivídua, potom o takíto koniec bolo možné aj v živote usilovať, no potom sa takáto predstava v mnohom zhodovala s kresťanskou ideou večného života. Hovoríme tu o konečných skutočnostiach ako v budhizme, tak i v kresťanstve, no tie sú celkovo v ich podstate a našimi slovami neopísateľné. Budha, tak ako Kristus vedel, že sa tu človek bude stretávať s niečím, čo sa mu nedá slovne sprostredkovať.
Vety ako: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo…“, alebo myšlienka o rozplynutí sa ako kvapka v mori sú natoľko abstraktné, že v podstate o ničom nevypovedajú, nanajvýš len niečo naznačujú.

Budhizmus v nirváne a kresťanstvo vo večnom živote popisujú akýsi druhý breh ľudskej existencie, akúsi inú dimenziu ľudského bytia. Je to opis väčšinou vždy len obrazný, no navzájom sa stretávajú v určitých podobnostiach. A to v tom, že sa tam nehovorí o utrpení, zlobe, že sa tu celkovo nestretávame s negatívami ľudskej existencie. Človek sa v nejakom radostnom stave stáva súčasťou niečoho nadrozmerného. Je to akýsi individuálny, ale i nadidividuálny zmysel konečného stavu, v ktorom človek už nezažíva žiadnu bolesť.

Je to Boh, ktorý je všade a vo všetkom, ale je tu aj všetko vo všetkom alebo tiež, kde nič je všetko a všetko je nič. Človek ako tvor a stvorená bytosť nikdy nie je všetkým, ale tu v konečnom stave má predsa len podiel vo všetkom a ak je pre kresťanov všetkým Boh, človek tu má podiel v samotnom Bohu. Zachováva sa tu indivíduum, ale je súčasťou niečoho tak veľkého, že v ňom existuje, ale sa v ňom i stráca. Budhista nepozná kresťanského Boha, ale pozná tento stav kresťana. Tak i v budhizme sa často stretávame s podobným pozitívnym opisom konečného stavu, stavu bez utrpenia v neopísateľnom rozmere. Rozdiel je tu len v tom, že budhista môže nirvánu dosiahnuť už počas života, kresťan ale na svoj večný život musí čakať a to aktívnou prípravou na smrť, tá sa potom stáva akousi vstupnou bránou k blaženosti.

Budhistické učenie (dharma) je veľmi výrazné, lebo Budha učil, že nič nie je stále, všetko jestvuje iba v ustavičnej zmene. Rodina, priatelia, majetok, dokonca i moje vlastné myslenie a telo – teda všetko. Čo pokladám za svoje, podlieha zmene a speje k zániku. Človek je citovo a myšlienkovo na všeličo viazaný a keď o to príde, napr. mu dakto zomrie je nešťastný a trpí. Podľa Budhu nie sú uspokojivé ani chvíle šťastia, lebo nemajú trváci charakter. Budha učil, že nestálosť je stálym sprievodným javom života a človek môže byť šťastný jedine vtedy, ak preňho prestanú jestvovať také väzby, ako “môj” alebo “môj vlastný”. Učil, že človek sa môže všetkého vzdať iba prostredníctvom meditácie.

Budhizmus prevzal od hinduizmu učenie o večnom cykle života a smrti (samsára) a učenie o odplate za svoje skutky (karma). Budhisti veria, že Gautamovo učenie možno vyjadriť štyrmi vznešenými pravdami:

l. Celý život je utrpenie.
2. Utrpenie zapríčiňuje túžba po pominuteľných veciach.
3. Utrpenie pominie, keď’ pominie túžba.
4. Jestvuje “cesta”, ktorá odstraňuje utrpenie.

Každý smer budhizmu chápe túto “cestu” po svojom. Budhisti “Čistej krajiny” sa spoliehajú na Amida, ktorý im pomôže.

Budhisti smeru zen sa spoliehajú na meditáciu.

Théravádski budhisti si vypracovali 8 pravidiel, tzv. Osemdielnu vznešenú cestu. Je to:
1. dokonalé pochopenie alebo poznanie,
2. dokonalý postoj alebo rozhodnutie,
3. dokonalá reč,
4. dokonalé konanie,
5. dokonalé zamestnanie alebo žitie,
6. dokonalé úsilie,
7. dokonalé rozvažovanie,
8. dokonalé sústredenie alebo meditácia.

Niektorí budhisti sa nazdávajú, že tieto “dokonalosti” možno získať iba dlhou meditáciou a prísnym mravným životom. Iní si myslia, že Budha pomôže tým, ktorí ho požiadajú o pomoc, prípadne, že tieto dokonalosti sú vrodené nám všetkým.

Peter ARTiN

  NÁJDI – SPOZNAJ – OVLÁDNI